Anonymné dotazníky

Je však paradoxné, že tieto dotázniky sú anonymné. Na akademickej pôde, kde by sa malo diskutovať, otvorene hovoriť, si študent môže povedať svoj názor jedine anonymne. Človek neznalý pomerov by povedal, že na Slovensku od roku 1989 veľa nezmenilo. Na vysokej škole a anonymne? Kde sme to? V stredoveku? Alebo v nejakej totalitnej krajine? Človek znalý pomerov však vie, že sa toho veľa zmenilo. Zmenili sa zákony, u niektorých i pohľady na život a v konečnom dôsledku ani tie dotázniky nie sú zlé. Veď "konečne" môžeme povedať, čo si myslíme o tom ktorom vyučujúcom, povedať, čo nechceme, resp. chceme, čo by sme radi zmenili a čo naopak nie. Keď som sa rozprával s jedným vyučujúcim, povedal mi samé skvelé myšlienky. Zorganizovať ročníkovú diskusiu s vyučujúcimi, ktorí nás trápia, ktorých nemáme radi, ktorých sa trebárs bojíme alebo z nich nemáme dobré pocity. Okrem neho tam bola i jeho kolegyňa, ktorá povedala, "študenti sa boja". Absolútne s ňou súhlasím. Áno, boja sa. Boja sa jediného. Ak poviem názor, ktorý je kritický, ktorý sa nezhoduje s názorom toho, ktorého pedagóga, môže byť zle. Zle v tom zmysle, že mi to dá pocítiť na skúške. A predsa, keď neurobím skúšku je zle. Až natoľko, že mi to môže skaziť celý život. Mnoho pedagógov si myslí, že sú lepší, múdrejší, a preto si môžu dovoliť o mnoho viac. Nezamýšľajú sa nad tým, že aj oni študovali. Študovali to, čo študujeme teraz my. Nevedia sa vžiť do kože študentov. Zabudli na to, že aj oni mohli mať stres pred skúškou, nemuseli všetko alebo tú skúšku urobiť so šťastím. Veď aj o tom je štúdium. Teraz vidia svoje platy, svoje "kvádra" a nič iné.Od roku 1989 sa to veľa zmenilo. Nezmenila sa vec, ktorá je najdôležitejšia. A tou je myslenie. Myslenie, že nežijem v režime minulom. Dnes študenti môžu veľa vecí a skúška by nemala byť o tom, že idem vystresovaný a musím všetko vedieť, ale o tom, aby som mal prehľad a vedel, kde to nájsť.